Koučka Kim Morganová: Mnohé ženy sa ešte aj dnes uspokoja s nižším platom ako muži

Autor: Katarína Strýčková, Denník N, 4. marca 2020

„Dnešné ženy už zažívajú väčší úspech, ale jedna generácia žien stále odovzdáva tej druhej rovnaký vzorec – potrebu urobiť každého šťastnýma spokojným,“ hovorí britská koučka Kim Morganová.

Všímate si ako koučka rozdiel v tom, ako muži a ženy vnímajú základné veci v živote?

Ja vnímam rozdiel najmä v oblasti starostlivosti o deti a rodinu. Podľa mojej skúsenosti majú niekedy muži vecnejší odstup a snahu zachovať si zdravý vzťah s partnerkou. Ženy tomu ich postoju nie vždy rozumejú, lebo sa zvyknú ponoriť do starostlivosti o deti – tie sa pre ne stávajú stredobodom všetkého.

Myslím si aj, že muži sa v poslednom čase zmenili viac než ženy.
Dramatickejšie, viac to vidno.

V čom napríklad?

V tom, že sú viac ochotní ukázať svoju zraniteľnosť. Povedala by som, že moderní muži viac prijímajú koncept rovnosti seba a svojej partnerky. Muži, s ktorými som pracovala a prichádzala do styku povedzme v 70. rokoch, boli takí, na ktorých by si určite zgustlo dnešné hnutie #MeToo. To bol úplne iný svet. Dnes sú mnohí mladí muži iní – milí, zraniteľní, neskrývajú emócie, starajú sa o deti, uvedomujú si svoje strachy. Myslím si, že mnohí moderní muži jednoducho vnútorne narástli, rozvinuli sa. Ale berte to naozaj ako moje osobné postrehy, nepracujem s mužmi takintenzívne ako so ženami.

Čo najviac trápi ženy, ktoré vás vyhľadajú ako koučku?

Nízke sebavedomie, perfekcionizmus, nízka asertivita, snaha zapáčiť sa inýma nejasné hranice vo vzťahoch. Koučujem predovšetkým ženy vo Veľkej Británii. Už tridsať rokov vediem programy rozvoja žien a pracovala som so ženami mnohých vekových skupín. Pred tridsiatimi rokmi som rozumela, prečo sa niektoré ženy cítili tak, ako sa cítili – rozdiely medzi mužmi a ženami boli aj v našej krajine veľké, rovnoprávnosť neexistovala. Šokujúce pre mňa je, že za tých tridsať rokov sa ženy vo svojich pocitoch veľmi neposunuli. To, ako sa hodnotia, ich neschopnosť vypýtať si povýšenie či požiadať o zvýšenie platu, to sa nezmenilo. Hovorila som nedávno s človekom z oblasti ľudských zdrojov, ktorý skonštatoval, že ženy sa zväčša samy uspokoja s málom. Stačí im nižší plat než mužom.

Prečo si myslíte, že sa to deje?

Domnievam sa, že veľkú rolu hrá akýsi podmienený reflex, to, ako sme naučené reagovať a správať sa. Vysvetlím to takto: zamyslite sa nad tým, ako vo všeobecnosti získavajú popularitu chlapci. Cez víťazstvá, cez dosahovanie úspechov, cez niečo, v čom sú dobrí. Napríklad v športe. V momente úspechu a víťazstva im všetci ostatní tlieskajú a podporujú ich. Naopak, u dievčat sa popularita získava cez to, ako milo sa správajú. Obľúbené sú vtedy, keď sú milé a príjemné a keď iným ľuďom hovoria, že sú milí.

Učíme to dievčatá aj dnes?

Myslím si, že áno. V jednom staršom psychologickom experimente rozdelili skupinu jedenásťročných detí na chlapcov a dievčatá a postavili ich predmorálnu dilemu: stará pani je nevyliečiteľne chorá. Zomrie, ak jej nepodajú špecifický liek. Tento liek jej lekár nemôže podať, ale deti vedia, že je zamknutý v lekárni. Starú paniu teda môžu zachrániť vtedy, ak ten liek niekto z lekárne ukradne. Otázka je, čo sa deti rozhodnú urobiť. V skupine chlapcov v tomto experimente dospeli takmer okamžite k riešeniu, že liek pôjdu ukradnúť. Stará pani tak prežije. Pre lekárnika to nebude veľká ujma, príde len o krabičku liekov. Na druhej strane, dievčatá neboli schopné rozhodnúť sa. Bolo im ľúto nielen života starej panej, ale aj lekárnika, ktorý by prišiel o liek. Nedosiahli zhodu, pretože chceli dosiahnuť riešenie, ktoré by uspokojilo každého zúčastneného.

Chýba ženám asertivita, rozhodnosť?

Myslím si, že je to dosť typické. Pred pár týždňami som ukončila rozvojový program pre ženy pre jednu veľkú európsku spoločnosť, ktorá veľmi podporuje ženy a rovnoprávnosť – najmä v oblasti platovej rovnosti. Školili sme tridsaťdva žien, no znova a znova sa prejavoval nedostatok asertivity.

Predstavme si teda, že som žena, ktorá chce svojho nadriadeného v práci požiadať o zvýšenie platu. Ako to mám urobiť?

Existuje viacero vecí, ktoré by ste mali urobiť ešte predtým, ako pôjdete na samotné stretnutie. Jednou je, že si napíšete, naozaj fyzicky napíšete na papier svoje úspechy. Všetky dobré hodnotenia a spätné väzby, ktoré ste dostali na seba a svojuprácu. Všetky veci, ktoré sa vám podarili. Všetky prekážky, ktoré ste v živote zvládli prekonať.

To je začiatok procesu – zozbierať pozitívne body o sebe samej.

Teda urobiť si akýsi monitoring svojich úspechov?

Áno, ale zdôrazňujem samotné napísanie. Nejde iba o to, aby ste si na niečo spomenuli v zmysle „áno, toto som kedysi urobila alebo dosiahla“. Ide o to, aby ste si to skutočne napísali na papier.
Druhá vec je, že si stretnutie a rozhovor s nadriadeným vyskúšate ako scénku. Požiadate niekoho blízkeho, aby vám zahral vášho nadriadeného alebo nadriadenú, ktorých budete o zvýšenie platu žiadať. Osobne by som do toho naozaj nešla bez toho, aby som si v realite vyskúšala, ako to bude prebiehať.

Prečo? Veď aj tak to v skutočnosti bude úplne iné.

Ide o to, že tento človek – váš priateľ alebo priateľka – bude pozorovať, ako sa správate, keď čelíte konfliktnej situácii. Musíte si začať byť vedomí svojich vzorcov správania. Musíte skúšať a precvičiť si rôzne verbálne spôsoby, ako o to zvýšenie požiadate.

Zvyčajne totiž zabúdame na to, že pri žiadosti, napríklad aj o zvýšenie platu, musíme mať jasnú predstavu o tom, čo chceme. Ľudia často idú na takéto stretnutia s tým, že s niečím nie sú spokojní, že sa im niečo nepáči. No nemajú jasnú predstavu o tom, čo reálne chcú, čo chcú dosiahnuť v rámci daného dohodovania.

Ďalšie tipy sa týkajú jazyka. V angličtine ženy veľmi často používajú slovo „just“ (v preklade iba, len; pozn. red.). Vety, ktoré hovoria, sú štylizované v zmysle „len som chcela“ alebo „prepáčte, ja som si iba myslela, že“. To sa musíte snažiť vypustiť. Takéto verbálne zlozvyky majú negatívny vplyv nanaše mentálne nastavenie a postoj k sebe samým nielen počas dohodovania.

S takýmto štýlom viet sa asi mnoho žien vie stotožniť aj v slovenčine.

Zvyknem dávať ľuďom otázku, či by pri sebe zniesli cudzieho človeka, ktorý by sa s nimi rozprával tak, ako sa občas rozprávajú sami so sebou. Myslím si, že nie. No a pre úspešné rokovanie je dôležité aj naučiť sa pracovať s tichom.

Ako to myslíte? Aby sme odolali nutkaniu stiahnuť sa?

Áno. Treba byť jednoducho komfortná s tichom, ktoré zvykne nastať, keď vyjadríme svoje požiadavky. Neustúpiť, nedostať sa do polohy, že poviete „vidím, že som vás nahnevala, nemala som o to vôbec žiadať“. Proste treba sedieť a čakať.

To si zrejme vyžaduje veľa odvahy.

Nielen odvahy, ale najmä praxe. A hoci toto nie je reklama na koučing, musím povedať, že práve toto je to, čo dobrí koučovia učia.

Prečo sme ženy a dievčatá tieto praktické veci za posledných tridsať rokov nenaučili?

Zoberte si, že ja som sa narodila v 50. rokoch. Moja mama bola nezvyčajná predstaviteľka svojej generácie. Začala študovať na univerzite, keď som mala päť rokov. Pracovala, mala dobrú kariéru. Moje spomienky na ňu sú, ako stojí pri sporáku v kabáte, pretože keď prišla domov z práce, išla hneď do kuchyne variť, ani si ho nedala dole. Starala sa o nás tak, že ani nemala čas ísť sama na záchod. Proste žonglovala so všetkým. A ja som v tom pokračovala.

Keď vás tak počúvam, som medzi vami tiež. Len už nevarím v kabáte. Ten si stíham dať dole, kým sa k sporáku postavím.

Dnes ženy zažívajú väčší úspech, ale jedna generácia žien stále odovzdáva tej druhej rovnaký vzorec – potrebu urobiť každého šťastným a spokojným.

Čo býva najčastejšou prekážkou medzi tým, kým ľudia sú a kým by v skutočnosti chceli byť?

Sú to najmä praktické veci, ktoré musím pomenovať, pretože nechcem znevažovať situáciu kohokoľvek – býva to napríklad nedostatok finančných prostriedkov alebo času, či nerovnaká štartovacia pozícia.

Vo všeobecnosti však ľudí najviac spútava ich vlastná predstava o sebe. O tom, akí sú, čím sú, čo dokážu, čoho sú hodní. Je to náš vnútorný dialóga podmieňovacie vety, pochybnosti, ktoré sme veľmi často nevedome prevzali od rodičov v rámci výchovy. Určite mnohí poznajú vety: „To nie je pre ľudí, akosi ty“, „Ľudia ako ty nemávajú také šťastie“, „Nemaj priveľké očakávania“ alebo „Tebe sa také niečo nemôže podariť.“

Ako často takúto výchovu dostávajú práve dievčatá?

Veľmi často. Zmeny vo výchove by veľa zlepšili. Mala som už okolo 4 500 klientov a klientok, no za ten čas sa rokmi opakovalo to isté – spätná väzba ľudí naznačovala, že sa v rámci koučingu zmenili osobne, ale najväčšiu zmenu zaznamenali v rámci svojej rodiny a vzťahov s deťmi. Pochvaľovali si, ako ich to zmenilo ako rodičov, upokojilo ich vzťahy v rodine, zlepšilo vzťahy s deťmi.

Na základe toho sme začali robiť takýto rodinný program aj pre veľké firmya inštitúcie, ako je napríklad banka Morgan Stanley. Nejde v ňom o to, aby sme ľuďom hovorili, akými rodičmi majú byť, ale učili ich koučovacie nástroje, ktoré potom využijú vo svojom rodinnom živote.

Aký je rozdiel medzi tým, keď niekomu hovoríte, čo má robiť, a tým, keď niekoho koučujete?

Koučing predpokladá, že klient alebo klientka pravdepodobne sami najlepšie vedia, čo by v danej situácii mali urobiť. Ja to ako koučka nemôžem vedieť, ja len môžem pomôcť vytvoriť najlepšie podmienky na to, aby to v sebe objavili.

Vzťah medzi koučom a klientom stojí na hlbokej dôvere. Na tom, že som klientovou alebo klientkinou absolútnou podporovateľkou – verím, že to dokážu. A cez rôzne techniky im pomáham, aby sa videli takí, ako sa javia iným, a najlepší, akí naozaj sú.

Je dobré mať okolo seba priateľov a ľudí, ktorí nám v tom pohľade naseba pomáhajú?

Presne tak. A naozaj to nestojí veľa. Počas svojej praxe som robila retrospektívne štúdie niektorých klientok. Chcela som zistiť, či to, ako pozitívne sa cítili, nebol len krátkodobý efekt po absolvovanom kurze. Ukázalo sa však, že efekt bol dlhodobý, pretože sa naučili veci, ktoré ich predtým nikto neučil.

No rovnako je dôležité vedieť dať aj dostať negatívnu spätnú väzbu, keď sa, poviem to veľmi expresívne, niekto správa ako idiot. Koučing nie je iba o pozitívnych a úžasných veciach. Je aj o tom, že vám niekto povie, keď niečo nerobíte dobre alebo keď niečo flákate. Ľudí, ktorí to pre vás urobia, ktorí vás na také veci upozornia, ktorí vám pomôžu a naučia vás veci, ktoré vás nikto predtým neučil, nie je veľa. Zvyčajne sú to ľudia, ktorí vo vašom živote zanechajú výraznú stopu.

Pracovala som so ženami utečenkami, ale aj v charitatívnych organizáciách s rôznymi ženami, ktoré potrebovali pomoc – či už psychologickú, finančnú, alebo lekársku. Podať im pomocnú ruku v podstate nestojí veľa. Treba lenukázať, že vám ako koučovi na danom človeku záleží. Že síce vidíte jeho malé sebavedomie, ale keď mu pomôžete a podporíte ho, tento človek si to do ďalšieho života zoberie so sebou.

Ak človek nemá k dispozícii kouča alebo povedzme žiadneho nechce, jemožné, aby sa koučoval sám? Aby si vedel povedzme klásť otázky, ktorého pomôžu naviesť tam, kam má ísť?

Ľudia si môžu napríklad čítať odborné knihy z oblasti osobného rozvoja alebo sa povedzme zapísať na nejaký webinár na internete. Inšpiratívne môže byť aj počúvanie podcastov, ako je ten váš. Byť v spojení s inými ľuďmi, a to je jedno, či fyzicky alebo virtuálne, je pre úspech v oblasti osobného rozvoja kľúčové. Je to totiž akýsi normalizačný faktor. Cez toto spojenie si uvedomujeme, že všetci máme podobnú životnú skúsenosť. Že niektoré veci, napríklad aj zlozvyky, nemáme len my, ale že ich majú aj iní. Pomáha nám to nabrať inú perspektívu.

Pozrieť sa na seba samua seba samého z nadhľadu. Pochopiť, že sme normálni, že je s nami všetko v poriadku. Je to dobré aj na to, aby sme sa nepozerali na iných s tým, že ich hneď nálepkujeme. Aby sme ľudí hneď nehodnotili na základe stereotypov a predsudkov.

Spomínala som rozvojový program, ktorý momentálne robíme so skupinou žien. Máme tam tri vysokopostavené ženy z firmy, z ktorých každá sa delí o svoj autentický príbeh. Nie sú to len pozitívne rozprávkové príbehy úspešných podnikateliek. Hovoria napríklad o tom, že mali dieťa v pätnástich, že nedokončili školu, že prežili veľké pády, tragédie. Vďaka tomu ostatné ženy môžu vidieť, aká je skutočnosť, ako je to naozaj. A že aj druhým sa dejú ťažké veci.

Ako často je to, čo ľudia chcú, odlišné od toho, čo v skutočnosti potrebujú?

Odpoveď na túto otázku tkvie v uvedomení si toho, čo vám tá vec, po ktorej túžite, v skutočnosti má dať. S istotou by som povedala, že to bude nejaký pocit, po ktorom túžite. Ten musíte odhaliť, identifikovať. Potom možno prídete na to, že existuje aj iný spôsob, ako sa k tomuto pocitu prepracovať.

Uvediem príklad: predstavte si, že vám poviem, že chcem luxusné auto, povedzme Maserati. Vy ako moja koučka sa ma opýtate: „A čo vám dá to Maserati, keď ho budete mať?“ A ja vám odpoviem, že sa budem cítiť dôležitá. A vy sa ma zase opýtate: „A čo vám dá ten pocit dôležitosti?“ A ja vám možno poviem, že by som sa vtedy začala mať rada. A znovu sa opýtate: „A keď sa budete mať rada, čo vám to dá?“ A ja možno odpoviem, že sebadôveru.

Teda ako kouč vás sériou otázok vediem až do bodu, v ktorom zistíte, čo je tá jedna vec, ktorá vám skutočne chýba?

Áno.

Teda dobrý kouč je ako detektív v ľudskej duši iného človeka? To sa mi páči.

Áno, tak dajako. Budem vás citovať. (smiech)

Musím sa priznať, že v posledných mesiacoch som bola pomerne skeptická ku koučom a koučingu, pretože je to mimoriadne populárna téma a povolanie aj na Slovensku. Premýšľala som, či je to preto, lebo ľudia hľadajú nové možnosti kariéry, alebo je to o tom, že sa naozaj začínajú viac zaujímať o druhých. Myslím si, že dobrého kouča musia ľudia zaujímať, ale je to naozaj tak?

Trénujem aj koučov, ale vyberám si akých. Mnohí za nami chodia s tým, že v rámci svojej profesie mali skúsenosť s prácou s ľuďmi a cítili veľké naplnenie pri tom, keď videli iných rásť. To je asi to, čo ich ženie – dávať iným, pomáhať im. Zvyčajne sú to ľudia, ktorí veľmi dobre nadväzujú vzťahy. Ale je pravda, že sú aj takí, ktorých motivujú peniaze a vidina finančného úspechu.

Keď sa pozriete na svojich klientov a klientky, ktoré svoje talentya zdroje zvyknú prehliadať? Čo dostatočne nevyužívajú alebo dokonca ignorujú?

Záleží na človeku, ale vo všeobecnosti zvyčajne máme tendenciu podceňovať alebo nedoceniť to, čo vieme robiť. Je to preto, lebo automaticky predpokladáme, že keď to vieme my, musí to byť niečo také ľahké, prirodzené a obyčajné, že to istotne nemá veľkú cenu. Že to musia vedieť aj iní ľudia.

Keď si človek veľmi neverí, keď má nižšie sebavedomie, je to priam začarovaný kruh. Ak teda napríklad viete dobre spievať, tancovať alebo čokoľvek iné, tak namiesto toho, aby ste sa tešili, že ste v niečom dobrá, prvá vec, ktorú predpokladáte, je, že to nemôže byť až také, keď to viete robiť aj vy. Ešte horšie je to, že svoju pozornosť následne obrátite na to, čo robiť neviete. A začnete sa trápiť. Videla som to veľakrát a všade. Negujeme svoje schopnosti aj svoje úspechy. A je to najmä ženská záležitosť.

Aké ponaučenie z toho vyplýva? Máme si hovoriť pekné veci o sebe samých?

Znovu použijem príklad. Keby sme my dve boli priateľky a dnes by sme sastretli, povedala by som vám, že dnes vyzeráte krásne, že máte krásne náušnice a veľmi sa mi páčia vaše nohavice. Proste, že vyzeráte super. Povedala by som to, pretože vy by ste sa pravdepodobne takto na seba nepozerali. Skôr by ste sa sústreďovali na veci, ktoré by neboli až také pozitívne alebo príjemné. Ľudia by sa mali naučiť hovoriť si pekné veci, tak ako keby boli svoji minajlepšími priateľkami a najlepšími priateľmi.

Tradičná výchova mojej generácie nám však káže nepreceňovať sa, nechváliť sa, snažiť sa nebyť príliš sebavedomí, aby sme neboli egoisti. Je skvelé nájsť hranicu medzi tým, kde si neveríme, a tým, kde si veríme príliš. A udržať sa tam. Keď pracujem so ženami, dávam im hneď na začiatku kurzu zadanie, aby si rýchlo napísali päť až desať vecí, ktoré majú na sebe rady. Zvyčajne začnú panikáriť a trvá im to veľmi dlho. Niektoré sú schopné napísať len jednu vec. Kým sa snažia s niečím prísť, napíšem na tabuľu slová „milá“, „dobrá priateľka“, „lojálna“, „empatická“. A potom im to ukážem a poviem, že tipujem, že napísali niečo takéto. Všetky vždy vykrikujú od prekvapenia, ako som to mohla vedieť. Fakt je, že to vidím každý raz. Máloktorá žena tam napíše slová ako „odvážna“, „silná“ alebo „úspešná“. Toto je dôkaz toho, že ešte aj vtedy, keď sa máme ako ženy za niečo pochváliť, vyzdvihujeme skôr tú milotu v sebe. A pritom ženy toľkokrát dokázali, že sú silné, nepoddajné a odvážne.

Čo vidíte v tvári človeka v momente, keď pochopí, na aké miesto ste ho svojimi otázkami ako koučka doviedli?

Úľavu. Možnosti. Nádej. Príde to zvyčajne veľmi rýchlo. Ženám na kurze dávam jednoduché domáce úlohy, zadania. Keď sa vrátia po mesiaci, dávajú mi spätnú väzbu a hovoria, kde nastala zmena. Sú to jednoduché, ale pritom obrovské veci: povýšili ma, našla som si osobného trénera a začala som cvičiť, deťom som povedala, že si musia začať robiť desiatu samy, odišla som od manžela, prihlásila som sa na Londýnsky maratón. Všetko sú to malé a veľké veci zároveň. V tejto oblasti medzi ženami silno funguje koncept sesterstva. Ženy vidia príklad v iných ženách, inšpirujú sa. A robia mnohé veci práve preto, lebo prišli na to, že môžu. Nikto im to predtým nepovedal, ale ony teraz zistili, že môžu.

Kim Morganová (64)

Britská koučka, jedna z prvých profesionálok vo sfére biznis koučingu. Vyšetridsať rokov pracuje so ženskými klientkami v rámci ženských rozvojových programov. Špecializuje sa na prácu so senior lídrami a na tímový koučing. Vedie organizáciu Barefoot Coaching Ltd., ktorá patrí medzi najrýchlejšierastúce koučingové spoločnosti vo Veľkej Británii.